Nádej je pri nás a šuchoce krídlami
Milí priatelia, milé priateľky!
Mám novú knihu! Volá sa Nádej je pri nás a šuchoce krídlami.
Je v nej 115 príbehov a zamyslení o tom, čo môžeme urobiť, aby bol svet lepším miestom a my sme vedeli, kde hľadať zmysel života
Toto je kniha pre všetkých, ktorí potrebujú čítať o nádeji. Pre všetkých, ktorí sa pýtajú, čo majú robiť, keď sa im chce len bežať preč a kričať z plných pľúc. Pre všetkých, ktorí by chceli vedieť odpoveď na otázku, prečo tu zostať.
Toto je kniha o mostoch medzi ľuďmi, o svedomí, mačkách, knihách, Poirotovi a oknách svietiacich do tmy. Je o tom, čo pomáha na srdce a na čo si máte dávať pozor, keď sadáte k internetu. Je to kniha o Slovensku, o ľuďoch v ňom a o tom, čo všetko sa touto krajinou za posledných desať rokov prehnalo. Napriek tomu, o čom táto kniha je, má schopnosť utešiť a povzbudiť, a to natoľko, že je divné, že nie je na predpis. Môžete ju čítať tak, že ju jednoducho otvoríte na ľubovoľnej strane a ona sa už s vašimi potrebami nejako vysporiada.
Je to kniha textov, ktoré viac ako desať rokov vychádzali v denníku Sme. Je to čítanie o hľadaní svetla, tichých hrdinov každodennosti. Je o výhodách v nevýhodách, o kráse tam, kde ju hľadá málokto. A hlavne o ľudských osudoch, ktoré sa často vyvíjajú celkom nečakane a dokonca lepšie, než by sme očakávali.
Takže:
Ktorý boh je najmocnejší?
Je výhodou byť ľavákom?
Môžu byť dyslexia a dysgrafia požehnaním?
Je normálne zostať žiť na Slovensku?
Prečo je veľký stôl dobrý na srdce?
Ako založiť bookclub?
Načo je nám politika?
Ako prežiť pohromy?
Čo hľadať na internete?
Prečo môže byť starnutie skvelé?
Prečo je kapustnica našim národným klenotom?
Načo je nám rádioamatérstvo?
Čítajte a dozviete sa.
Knihu Nádej je pri nás a šuchoce krídlami si môžete kúpiť tu.
Ak by ste si chceli kúpiť predchádzajúcu knihu Plány B alebo nejakú drobnosť pre potešenie, tu máte možnosť.
Ukážky z knihy:
Sedela znehybnená medzi rozbitým sklom a triasla sa od bolesti a stresu. Z davu prizerajúcich sa amatérskych záchrancov, zvedavcov a lovcov senzácií sa zrazu vynoril mladý muž a chytil ženu v havarovanom aute za ruku.
„Pomoc je na ceste, bude to v poriadku, pomôžu vám,“ povedal.
Žena len prikývla, po lícach jej tiekli slzy. Ale ruku mu pevne držala.
„Dnes sú zvláštne oblaky na oblohe, všimli ste si?“ povedal ten mladík.
Žena pozrela na oblohu. A naozaj. Bola to nádhera.
Celé dlhé, predlhé minúty sa rozprávali o oblakoch, obľúbených kvetoch, jedlách, filmoch a iných veciach, ktoré nám robia dobre, nie len vtedy, keď ich máme na dosah, ale aj vtedy, keď na ne myslíme. Mládenec držal ženu vo veku svojej mamy za ruku a podarilo sa mu poskytnúť jej pokoj a vľúdnu nádej.
Mal nakoniec vo všetkom pravdu. Pomoc prišla a všetko dobre dopadlo. Keď tá žena hovorí o osudnej nehode, mrzí ju len to, že ani nevie, ako sa ten mladík volal. Pamätá si len, ako spomenul, že študuje farmáciu. Je to už pár rokov a ona v každej lekárni pozerá na druhú stranu pultu a dúfa, že spozná jeho tvár a bude mu môcť poďakovať.
„Tak a teraz, kde sú peniaze a rýchlo, lebo mám nervy, a keď nepovieš, zahluším ťa,“ povedal chlap Agáte. „A žiadne blbosti. Mobil som ti zobral a tresnúť po hlave ťa môžem zas.“
Agáta premýšľala. Jej situácia nebola najlepšia. Ale ešte stále tu boli isté možnosti.
„Počuješ?“ zrúkol na Agátu lupič.
„Počujem,“ povedala Agáta. „Nejaké peniaze by tu predsa len boli.“
Okolo domu prešlo auto, jeho reflektory sa odrazili na slabo osvetlenom strope. Lupič zdvihol hlavu. Započúval sa. Agáta využila okamih jeho nepozornosti, zviazané nohy posunula k nožíku a pristúpila ho.
„Odložila som si na vnukove promócie,“ povedala Agáta. „Viete, študuje právo, chce byť advokátom, aby mohol pomáhať ľuďom, ktorí pod tlakom okolností urobia nejakú hlúposť, napríklad niečo ukradnú, niekam sa vlámu, vymáhajú od starej ženy peniaze a tak podobne, chce hľadať nejaké poľahčujúce okolnosti, keď ich chytia…“
„Kde sú?“ spýtal sa chlap.
„V base obyčajne,“ povedala Agáta.
„Tie peniaze, kde sú, ty krava!“ zrúkol lupič.
„V obývačke,“ povedala Agáta. „To je tá miestnosť za rohom. A chcela by som vám navrhnúť vykanie, ak by vám to neprekážalo. Ja sa budem určite cítiť lepšie, ak si budeme vykať.“
„Ukáž, kde sú,“ zatykal jej lupič, akoby sa nechumelilo.
„Musíte si ich zobrať sám, aj keby som nebola poviazaná, aj tak by som tam nedošla, mne sa krúti hlava, viete? Vertigo sa to volá. Mám to hlavne takto v noci. A hlavne keď ma necitlivo zobudia.“
—
V pondelok vynesieš hlaveň. V utorok si dáš pauzu. V stredu tiež ešte počkáš. Vo štvrtok vynesieš rám valca. V piatok nevynášaš nič. Iba kus papiera. Tam máš presný nákres pažby. Tú si pomaličky v nedeľu doma vystrúhaš. V pondelok dáš pokoj. V utorok vynesieš valec. V stredu pozbieraš do vrecka pár potrebných drobností. A do dvoch týždňov si v kuchyni poskladáš revolver.
Stratégia to bola jednoduchá. Nikdy nebrať hotový výrobok. Na to by sa ľahko prišlo. Hotové výrobky boli spočítané a kontrolované. Ale so súčiastkami to bolo iné. Tam sa dalo niečo vymyslieť. Keď sa v šesťdesiatych rokoch vyrábala v bytčianskom Kinexe zásielka revolverov pre kanadskú armádu, tak sa tajne ozbrojilo aj blízke okolie továrne.
A nebolo a nie je to len o žilinských končinách.
Ak sa niekde vyrábali rádiá, všetci v okolí mali rádiá, ktoré si nekúpili v obchode. Ak sa kdesi robili svetre, papuče, zápalky alebo nátierky, bolo doma dostatok svetrov, papúč, zápaliek aj nátierok, ktoré sa tam zázračne zjavovali akoby nič, keď rodičia, tety, strýkovia a krstné mamy prichádzali z práce.
Sme národ zlodejov?
To v žiadnom prípade. To by ste nás urazili. Sme národ pracovitých poctivých ľudí s čistým srdcom.
Eva Borušovičová
Eva Borušovičová je slovenská scenáristka, režisérka, dramatička, spisovateľka, komentátorka a odborná asistentka na vysokej škole.
Režírovala filmy Modré z neba, Amálka, ja sa zbláznim a Vadí nevadí. Podľa jej scenára bol nakrútený film Jánošík. Pravdivá história.
V divadle môžete vidieť jej hry 69 vecí lepších než sex a Zajačik. Jej Štefánika na Dramoxe. Napísala a režírovala viacero rozhlasových hier.
Doteraz jej vyšli knihy Urobíme všetko, čo sa dá, Jánošík. Pravdivá história, Do plaviek a Plány B.
S rodinou žije v Bratislave, rada číta, píše, sníva, spí, rozpráva sa pri okrúhlom stole, a potom sa často ľudí pýta, či môže ich príbehy napísať. Myslí si, že vie variť, strihať vlasy a najlepšie nakladať umývačku. Miluje vôňu chleba, akrylu, frézií, tak akurátne upraženej kávy a čerstvo vytlačených kníh.
Verí tomu, že každý môže byť trochu lepší, než je, keď si spomenie, že takým chce byť.